AKO TO BOLO S CHRÁMOVOU OPONOU? LIST HEBREJOM - NAJKRAJŠÍ LIST NOVÉHO ZÁKONA

Resumé:

            Mali sme čítanie z Listu Hebrejom, z ktorého som pochopila, ako to s chrámovou oponou, ktorá sa roztrhla vo dvoje, v skutočnosti mohlo byť: nikdy som totiž dostatočne nechápala, ako tí Židia, keď sa na druhý deň náhlili do chrámu a videli oponu roztrhnutú vo dvoje, ako im nedošlo, že je to znamenie, že sa muselo stať niečo nadprirodzené, veľké, človeka presahujúce. Prečo sa nad tým nezamysleli a nerozmýšľali nad tým, kto to bol, ktorý to zomrel na kríži, keď sa diali takéto znamenia. Aj mnohí mŕtvi vstali z hrobov – tu by som tiež rada počula vysvetlenie, tomu stále nerozumiem.
            List Hebrejom však hovorí: „Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba.“  Kristus teda vošiel do Svätyne chrámu samotného neba. Tá chrámová opona, ktorá sa roztrhla, nebola závesom v jeruzalemskom chráme, ale chrámovou oponou samého neba. Aj Židia verili, že jeden chrám majú postavený na zemi a druhý chrám je Bohom zhotovený pre nich v nebi. Len nedokázali rozpoznať, že toto je ten okamih, kedy Kristus zomrel a všetkým otvoril bránu neba. Že už nie je potrebné vchádzať za oponu do svätyne jeruzalemského chrámu a skrze krv capov vyprosovať odpustenie hriechov. A to je hlavná myšlienka Listu Hebrejom.
            List Hebrejom je veľmi krásny a považuje sa za najkrajší list. Niektorí cirkevní otcovia vyslovili mienku, že samotný Ježiš napísal List Hebrejom. Že je tak krásny, že si ho Ježiš nechal ako dokument. Isteže je to taká legendárna tradícia, ničím nepodložená. Autorstvo však pravdepodobne naozaj nepatrí sv. Pavlovi, ktorého jazyk a štýl je úplne iný. I keď napr. v gréckokatolíckej liturgii sa stále číta „z Listu sv. Pavla Hebrejom“.

            A ešte jeden zaujímavý postreh sprievodcu zájazdu, ktorý hovorí: „Keď sa ľudí pýtam, kto za nás najviac oroduje v nebi, hovoria od Panny Márie až po sv Alfonza. Ale je to Ježiš, ktorý nás vykúpil, nie Panna Mária. Ten sa najviac za nás prihovára v nebi. A nie sv. Jozef, ani sv. Peter, ale Kristus Pán. Toto je tiež teológia Listu Heb.

Celý príhovor:

            Okrem čítania Nanebovstúpenie Pána máme čítanie z Listu Hebrejom, o ktorom jedna tradícia tvrdí, že ho napísal sv. Pavol. Kto pozná trochu gréckokatolíkov, u nich sa číta vždy z Listu sv. Pavla Hebrejom.
            Teda nie je to typický list, ako písal sv. Pavol. Je napísaný v inej reči, je v ňom iná teologická konštelácia. Niektorí cirkevní otcovia vyslovili mienku, že samotný Ježiš napísal List Hebrejom. Že je tak krásny, že si ho Ježiš nechal ako dokument. Isteže je to taká legendárna tradícia, ničím nepodložená.
            Hlavná myšlienka listu je zdôrazniť Božstvo Ježiša ako najvyššieho kňaza. Teda kto je Ježiš Kristus? Podľa listu Hebrejom je to práve ten jeho úrad najvyššieho kňaza, ktorý si Ježiš musel zaslúžiť. A nedostal ho tým, keď šiel do rabínskej školy a ani za to, že povedal pekné podobenstvo, ani za to, že robil zázraky, a ani za to, že prekonal pokušenie na púšti. Ježiš tento titul Najvyššieho kňaza podľa radu Melchizedechovho, teda úplne iného typu veľkňaza ako bol starozákonný kňaz získal svojom smrťou. A len svojou smrťou.
            Teda Ježiš za svojho života nebol veľkňazom, on sa ním stáva, keď zomrel na kríži. Vtedy, keď vypustil ducha. Sv. Písmo to aj tak píše, že roztrhla sa chrámová opona. Teda iste by sme mohli uvažovať – chrámová opona čoho? Totiž pre Židov okrem chrámu, ktorý jestvoval v Jeruzaleme, jestvoval aj ten duchovný chrám, ktorý postavil sám Boh v nebi.
            A Ježiš nám natoľko neotvoril cestu do jeruzalemskej svätyne, a tá pokračovala aj po tom, čo Ježiš zomrel na kríži. Stavím sa, že keď Ježiš v sobotu už bol pochovaný, kňazi a veriaci sa hrnuli do jeruzalemského chrámu, lebo boli sviatky Veľkej noci. A na Ježiša mysleli len tí najbližší, tí hlavne žialili, ale obyčajný pospolitý ľud utekal do chrámu, aby sa tam zúčastnil na obetách a veľkňazskom požehnaní. Teda nemyslím si, že si tam naraz s hrôzou všimli kňazi, že sa nám roztrhla chrámová opona, čo s tým budeme robiť?
            Teda je to symbol evanjelia, ktorý naznačuje na omnoho hlbšiu skutočnosť ako na to, že sa v jeruzalemskom chráme roztrhol záves. Ktorý delil svätyňu od svätyne svätých. Teda ide o skutočnosť, že tá svätyňa svätých, kde býval Boh a v nebi sa naraz stala otvorená pre každého z nás. Týmto spôsobom nám bolo zabezpečené odpustenie hriechov, ktoré nemohol odstrániť rituál dňa Jon Kippur, keď najvyšší kňaz z krvi capov, vchádzal za záves, za oponu jeruzalemského chrámu, tam postriekal zľutovnicu krvou, tam sa modlil a vyslovil nejakým spôsobom meno Jahveho, ale to neznamená, že Židom raz navždy zabezpečil odpustenie hriechov.
            Autor Listu Hebrejom chcel povedať jednu vec, že Ježiš obetoval seba samého. Najvyšší kňaz obetoval niečo iné. To je ten zásadný rozdiel medzi židovstvom a kresťanstvom. My máme účasť na živej obete Ježiša, ktorá sa odohrala raz navždy a je osobná. To, čo my nazývame sv. prijímanie, nie je presne to isté, ako keď Žid prichádzal do jeruzalemského chrámu a sa mal očistiť a prosiť o kňazské požehnanie. Ale je to účasť nášho tela na tele Ježiša, ktorý priniesol za nás obetu. Teda keď ideme na sv. omšu a na sv. prijímanie, je to niečo omnoho osobnejšie a bližšie.
             
            List Hebrejom 9: „Podoby nebeských vecí bolo treba takto očisťovať, no nebeské veci samy lepšími obetami, ako sú tamtie. 24 Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou.“
            Nebol to teda ten záves v jeruzalemskom chráme, tá chrámová opona. Ale chrámová opona v nebi. To píše List Hebrejom, že vošiel do samého neba. A samozrejme, že keď sa ukázal pred Božou tvárou a naozaj Ježiš je ten, ktorý oroduje za nás. Keď sa ľudí pýtam, kto za nás najviac oroduje v nebi, hovoria od Panny Márie až po sv Alfonza. Ale v skutočnosti je to Ježiš, ktorý nás vykúpil, nie Panna Mária. A nie sv. Jozef, ani sv. Peter, ale Kristus Pán. Toto je teológia Listu Hebrejom.
           
„Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou.“ (Heb 9, 25) Teda vidíte ten rozdiel.
            26 Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech: (Heb 9) Teda vidíte, že obeta Ježiša je úplná.
            27 A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, 28 tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví - bez hriechu - na spásu tým, čo ho očakávajú.

            Tu rozumieme teológiu Listu Hebrejom a Pavlovu teológiu, že hriech je niečo veľmi veľmi vážne. Teda je to duchovná priepasť medzi nami a Bohom a človek nemohol preklenúť túto priepasť. Pre Židov bol hriech len nejaký zlý ľudský úsudok. Avšak toto nie je v súlade s Novým Zákonom. Pretože je to vážna skutočnosť, do ktorej bol človek zrodený. Čiže niet takého človeka, ktorý by nepotreboval spásu Božiu a nepotreboval Ježiša. Preto vykúpenie sa týka každej osoby a nejestvuje na svete svätec, ktorý by to nepotreboval.

            Heb10, 19 „A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, 20 tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, 21 a keď máme veľkňaza nad Božím domom, 22 pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou.“

            Naráža sa tu na dôležitosť krstu na prvom mieste. Ale v našej cirkevnej interpretácii sa kladie dôležitosť aj na sv. spoveď, očistenie sa. Vieme, že baránok, ktorého prinášal kňaz, musel byť baránok bez chyby, čistý. Teda i Žid, keď šiel do jeruzalemského chrámu, sa musel rituálne očistiť. Aby bol prítomný na tej nedokonalej obete, ktorá sa stále opakovala. My sa zúčastňujeme na dokonalej obete Ježiša, kde je svätosť Ježiša ako obety.

            Srdce v biblickom ponímaní je celé rozhodovanie človeka. Teda to nie je len cit. Pre nás je srdce metafora určitého citu, pre Bibliu je to celý ľudský tvor, ktorý sa rozhoduje pre Ježiša.

            Heb „23 Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie. 24 Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom.“

            Teda všimnite si, že opäť to, čo my máme ako sv. prijímanie, ako sv. omšu, nie je nejaké individuálne hovenie si alebo určitej takej duchovnej autonómie s Ježišom. Teda s Ježišom sa cítim dobre, pretože som pristúpil k sv. prijímaniu. Ono človeka viaže. Teda nielen k tomu, aby sa pripravoval, aby pobádal jeden druhého k láske a k dobrým skutkom. Vidíte ten komunitárny rozdiel, že Ježiš nezomrel z nejakého masochizmu sám pre seba, aby ukázal, že pohrdol životom, a tak nám dokázal tú najväčšiu formu lásky. Ale on zomrel za nás, aby nám odpustil naše hriechy. A my, keď sa zúčastňujeme tejto obety vo sv. omši, máme zodpovednosť jeden voči druhému.

            Heb 10 „25 Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“

            Možno autor Listu Heb myslel, že za jeho života príde druhý raz Ježiš, že ten deň sa blíži. Ale na druhej strane myšlienkou listu je aj opustenie kresťanskej viery. Čiže o tých, ktorí napred uverili, potom sa znechutili. A potom nechali kresťanstvo tak. A hovorí, že takí nevojdú do Kristovho pokoja, ktorí si neuvedomia, čo Ježiš pre nás urobil. Keď človek pochopí, čo všetko nám Ježiš sprostredkoval a aké milosti z toho všetkého plynú, potom toto všetko ho viaže. Teda raz, keď sme sa vydali na cestu za Kristom, nemôžme sa vracať späť. Teda kto raz dal ruku na pluh, nemôže sa vracať späť. Teda kresťanstvo chce celého človeka a práve pre túto Kristovu obetu. Vidíte, že viera nie je folklór. Nie je pláštik. Nie je úzus. Nie je sociálny zvyk. Čo sa mi zdá, že niektorí takto pristupujú ku kresťanstvu.

            Prečítam aj toto, lebo sa to v liturgii nečíta, lebo sú to prisilné riadky:
            Hebr 10„26 Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, 27 ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. 28 Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; 29 uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti? 30 Veď poznáme toho, ktorý povedal: "Mne patrí pomsta, ja sa odplatím." A zasa: "Pán bude súdiť svoj ľud." 31 Je hrozné padnúť do rúk živého Boha.“

            Teda kto dobrovoľne zavrhne hriechom Krista, ten už nemá nárok na nijakú inú obeť. Samozrejme, že stále sa môžeme vrátiť ku Kristovi, ale aj toto naznačuje, že v Ježišovi nám Boh dal posledné zjavenie. Nejestvuje už niečo lepšie a dokonalejšie. Autorovi ide o to, aby čitateľ poznal rozdiel medzi kresťanstvom a židovstvom. Teda každý, aj Žid, ak je otvorený, keď si prečíta List Hebrejom, mal by na základe tohto listu pochopiť kresťanstvo.
            Teda tento list nás, ktorí sme prijali Krista, volá k vytrvalosti. Aby sme očakávali vytrvalosťou viery uplatnenie Božej vôle.